Pred cca 1,5 rokom som opäť konečne zase začala veriť, že môže existovať muž, ktorý je empatický, miluje, nekritizuje, objíme… ale netušila som, že môže byť tak veľký problém cez jeho deti. On v tom čase bol už dlhšiu dobu od svojej ex, ale nechcel ublížiť deťom. Tak im pomáhal, aj keď cítil, že niektoré situácie nie sú správne. Napríklad spoločné rodinné oslavy, po ktorých potom deti plakali. A zrazu nastal problém, keď sa o mne po pár mesiacoch zmienil. Zrazu deti povedali, že ma spoznať nechcú. Ale nikto netušil, že toto nebude otázka času, ale vymámili z neho sľub, že ma nikdy neuvidia, ktorý patrične zneužívajú zakaždým, keď ma len letmo zazrú.Každý ob víkend s nimi musí jazdiť preč, pretože nechcú u nás spať. Všetku dovolenku si vyberá na nich, pretože mu to ich mamička nariadila a aj kedy si ich má brať. Keď sa začal po pár mesiacoch brániť, tak ho postupne odstrihli cez pravidelné telefóny a len mu začali všetko vyčítať. Najväčší prepad nastal, keď si partner vzal hypotéku na byt, kde teraz bývame. Ja som si vzala veľký úver na kompletnú rekonštrukciu. (áno viem, som blbá – nemám to nijak u neho poistené a momentálne mám aj nemožnosť sa sama inak zaistiť)Začali sme spolu bývať, rekonštruovať byt a do toho všetkého sa pridali aj jeho rodičia, ktorým sa mamička detí začala sťažovať na ich otecka, že na nich prdí. Ale pritom sa im snažil dovolať, chcel ich mať pri sebe, ale všetko bolo zle. Nakoniec ho začala celá rodina obchádzať a deti si začali brať jeho rodičia, ktorí už sú na dôchodku a bývajú ďaleko od nich. A teraz nastávajú tie momenty, keď ja som v pozícii, keď mi partner sľubuje, že za mňa bude bojovať, že aj spolu pôjdeme na dovolenku, že aj spolu budeme môcť plánovať oslavy, ale realita začína byť taká, že, čo sme spolu, tak mám vedľa seba človeka bez duše, zničeného, ktorý sa snaží zavďačiť obom stranám.